reklama

Žena záchranárkou ?

Zazvoní telefón, rýchlo nastúpiť do vozidla. Čo sa stalo? No predsa urgentný prípad. Zapíname sirény, motor beží na plné otáčky, všetci sa nám vyhýbajú na ceste. Len aby sme prišli včas. Stihneme, nestihneme? Veď musíme, ide o život.  Ako to celé začalo?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Jedna z prvých vecí, čo ma mama u nás doma na Orave naučila bolo, že ľudia by si mali navzájom pomáhať. Táto veta sa mi vryla do mojej mysle a celé detstvo som ju brala ako prvoradú vec. Pomáhať starším, pomáhať chorým, pomáhať deťom, pomáhať doma. Keď sa končili stredoškolské časy, bolo načase rozhodnúť sa, čo budem robiť v budúcnosti. V našej triede na strednej škole nám veľa profesorov hovorilo, aby sme si vysokú školu vybrali s technickým zameraním. S technickou sa lepšie zamestnáte, bude viac práce, lepší plat, dozviete sa veľa nového. Fyzika a matika však neboli mojou silnou stránkou. Bola som na inej vlne. Netrvalo dlho a vybrala som si – budem zdravotníckou záchranárkou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvým krokom bolo spraviť prijímacie skúšky, ktoré neboli veľmi zložité. Potom prišiel domov list, ktorý mňa a ostatných členov rodiny veľmi potešil. Stala som sa študentkou Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Prvý semester sme sa pustili najprv do teoretickej prípravy, aby sme to na záchranke zvládli aj s našimi vedomosťami. Profesori sa nás snažili zodpovedne pripraviť na naše budúce povolanie, aj keď nie vždy prednášky a cvičenia stáli zato. Mali sme niekoľko praktických úloh, ktoré simulovali prácu záchranára, ale na sucho. Boli to pokusné cvičenia na figurínach, neskôr dokonca na figurantoch. Kto chcel, mohol sa tiež zúčastniť aj súťaží, kde sa mohol zhostiť buď úlohy figuranta a pozorovať prácu skúsenejších, alebo sa mohol zapojiť priamo do súťaže. Nech ste sa zúčastnili ktorejkoľvek role, stálo to zato, pretože ste si mimoriadne obohatili poznatky z budúcej praxe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý ročník bol už o niečom inom. Prišla reálna prax v záchrannom vozidle. Keď mal prísť môj prvý deň v sanitke, mala som celkom obavy, ale zároveň som sa veľmi tešila. V to ráno som si obliekla krásny oranžový úbor, ktorý mal vyšitý znak hviezdy života (Aeskulapova palica, na ktorej je obtočený had) s nápisom Záchranná zdravotná služba. Bola som vzrušená. 
V Bratislave je niekoľko záchranných služieb, mne vybrali ako prvú záchranku v Petržalke. Študentov na praxi majú v štátnych zariadeniach prakticky nonstop či už cez deň, alebo dokonca aj v noci. Aj keď pre mňa to bola neopakovateľná chvíľa, mala som pocit, že ju skutoční záchranári so mnou až tak nezdieľali. Ani sa im nečudujem, po troch výjazdoch som si uvedomila, že to naozaj nie je len tak zachraňovať životy. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mojim prvým výjazdom bol prípad staršej ženy, ktorá mala problémy s kašľom. Po príchode na miesto, kde sa žena nachádzala, nám príbuzný opísal, aké má pani problémy. Príznaky, ktoré mala žena neboli priamo život ohrozujúce, bez problémov by zvládla samostatný presun k lekárovi za pomoci syna. Zobrali sme ju do nemocnice. Mala som pocit, že to bol mierne zbytočný výjazd, pretože ľudia presne nevedia, kedy volať záchranku a kedy ísť k lekárovi sami. V ten deň sme mali ešte niekoľko výjazdov, moje nadšenie zatiaľ pretrvávalo.

V nasledujúcich mesiacoch som sa zúčastnila stoviek ďalších výjazdov a začala som si uvedomovať, že pomerne často sa vyskytujú prípady, ktoré sú len planým poplachom a oberajú záchranárov o drahocenný čas. Má to aj viaceré iné negatívne dôsledky. Záchranári sú ľudia, ktorí chcú pomáhať iným, avšak táto práca je málo docenená . Práve naopak práca je spoločnosťou morálne i finančne nedocenená. Záchranka sa stáva veľakrát doslova taxíkom.
 Po toľkých výjazdoch som začala chápať záchranárov, ktorí pracujú už roky na záchranke. Často sa stávajú nervóznejší, padajú nadávky na niektoré výjazdy, prípadne na vodičov, ktorí nerešpektujú sirénu. Neverili by ste, koľko nervov si taký záchranár zažije, keď sa ocitne vo veľkej dopravnej zápche a ponáhľa za naliehavým prípadom. Čo je horšie, snažíte sa prísť všade načas, urobíte pre to všetko, čo je vo vašich silách a nakoniec sa z takéhoto výjazdu vrátite na stanicu úplne na prášky.
 Je to veľmi stresujúca práca a žena to má ešte oveľa ťažšie. Predsa len žena je jemnejšie a citlivejšie stvorenie. Nemá až toľko síl ako muž, čo môže byť problém pri zdvíhaní pacientov, ich preprave do záchranného vozidla a nosení ťažkého vybavenia. 
Na druhej strane žena záchranárka má vlastnosti, ktoré muži záchranári nemajú. Je to hlavne ženský cit. Ak je náhodou pacientom dieťa, prejavia sa prirodzené materské vlohy a dieťa nachádza oporu ako v matke. Môžeme povedať, že žena sa vie viac vcítiť do problémov človeka. 
 Moje prvé stretnutie s ťažkým prípadom, ktorý sa neskončil dobre sa mi vryl do pamäte nadlho a často som sa v noci kvôli nemu budila. V ten deň nám zazvonil telefón a museli sme sa ponáhľať k naliehavému prípadu. Muž, 45 ročný, bol v bezvedomí a nedýchal. Pri ňom bola nariekajúca manželka. Pustili sme sa do oživovania. Po neúspešnom oživovaní ma poverili starostlivosťou o manželku, ktorá dostávala hysterický záchvat. Bol to poriadne ťažký deň, už len pre tento jeden výjazd. Bol to môj prvý kontakt so smrťou a brala som to ťažko. Keďže to patrí k práci záchranára, musela som si na to zvyknúť a ďalšie prípady som brala už ľahšie. Chce to veľmi veľa sily, aby sa žena s takýmito situáciami vyrovnala. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viem, že aj ostatní zdravotníci sa stretávajú so smrťou, ale záchranár to má v niečom horšie. Rozdiel je v tom, že keď dovezú pacienta už na oddelenie, stáva sa akýmsi „číslom“ – pacient na izbe číslo 5. Záchranár však vidí pacienta priamo na mieste, kde sa stala nehoda, kde mu prišlo zle, v jeho prirodzenom obydlí, obklopený milujúcimi, na miestach, kde by to príbuzní nečakali. Musí často navštíviť nehostinné miesta bezdomovcov, plné špiny, chorôb a veľakrát ho ľudia medzi seba ani nechcú vpustiť. Aj napriek tomu musí prekonať všetky svoje zábrany v prospech toho najdôležitejšieho - života.

Teraz si položte otázku, chceli by ste robiť povolanie záchranára? Dlho som takouto formou chcela pomáhať ľuďom. Vyžaduje si to však tie najsilnejšie povahy, dokonalú kondíciu a schopnosť zvládať aj tie najťažšie situácie s rozvahou.

 Ako žena som veľakrát pocítila, že muži majú prevahu hlavne vo fyzickej zdatnosti, ktorú záchranár nevyhnutne potrebuje a lepšie sa im pracuje s mužom ako so ženou. Môj obdiv patrí všetkým ženám, ktoré sa rozhodli pracovať v povolaní zdravotnícky záchranár. Ja som si toto povolanie odskúšala v rámci našej praxe, zistila som však, že pomoc ľuďom sa dá vykonávať aj inak. Som síce vyštudovaný zdravotnícky záchranár, v súčasnosti však nepracujem v záchrannom vozidle, avšak pomoci ľuďom v zdravotníctve som zostala verná.

Prajem si, aby si dnešná spoločnosť uvedomila, akú neuveriteľné úžasnú, ale nesmierne náročnú prácu záchranári vykonávajú. Ľudia si hlavne musia uvedomiť, že záchranka nie je len akýmsi „taxíkom“ .

Dominika Žáková

Dominika Žáková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V poslednej dobe rada upratujem a triedim veci. Ale stáaale neviem čo chcem. Dôležité však je, že rada žijem :) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu