Žena záchranárkou ?

Autor: Dominika Žáková | 20.1.2015 o 23:56 | Karma článku: 9,15 | Prečítané:  1615x

Zazvoní telefón, rýchlo nastúpiť do vozidla. Čo sa stalo? No predsa urgentný prípad. Zapíname sirény, motor beží na plné otáčky, všetci sa nám vyhýbajú na ceste. Len aby sme prišli včas. Stihneme, nestihneme? Veď musíme, ide o život.   Ako to celé začalo?

Jedna z prvých vecí, čo ma mama u nás doma na Orave naučila bolo, že ľudia by si mali navzájom pomáhať. Táto veta sa mi vryla do mojej mysle a celé detstvo som ju brala ako prvoradú vec. Pomáhať starším, pomáhať chorým, pomáhať deťom, pomáhať doma.  Keď sa končili stredoškolské časy, bolo načase rozhodnúť sa, čo budem robiť v budúcnosti. V našej triede na strednej škole nám veľa profesorov hovorilo, aby sme si vysokú školu vybrali s technickým zameraním. S technickou sa lepšie zamestnáte, bude viac práce, lepší plat, dozviete sa veľa nového. Fyzika a matika však neboli mojou silnou stránkou. Bola som na inej vlne. Netrvalo dlho a vybrala som si – budem zdravotníckou záchranárkou.

Prvým krokom bolo spraviť prijímacie skúšky, ktoré neboli veľmi zložité. Potom prišiel domov list, ktorý mňa a ostatných členov rodiny veľmi potešil. Stala som sa študentkou Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave.  Prvý semester sme sa pustili najprv do teoretickej prípravy, aby sme to na záchranke zvládli aj s našimi vedomosťami. Profesori sa nás snažili zodpovedne pripraviť na naše budúce povolanie, aj keď nie vždy prednášky a cvičenia stáli zato. Mali sme niekoľko praktických úloh, ktoré simulovali prácu záchranára, ale na sucho. Boli to pokusné cvičenia na figurínach, neskôr dokonca na figurantoch. Kto chcel, mohol sa tiež zúčastniť aj súťaží, kde sa mohol zhostiť buď úlohy figuranta a pozorovať prácu skúsenejších, alebo sa mohol zapojiť priamo do súťaže. Nech ste sa  zúčastnili ktorejkoľvek role, stálo to zato, pretože ste si mimoriadne obohatili poznatky z budúcej praxe.

Druhý ročník bol už o niečom inom. Prišla reálna prax v záchrannom vozidle. Keď mal prísť môj prvý deň v sanitke, mala som celkom obavy, ale zároveň som sa veľmi tešila.  V to ráno som si obliekla krásny oranžový úbor, ktorý mal vyšitý znak hviezdy života (Aeskulapova palica, na ktorej je  obtočený had) s nápisom Záchranná zdravotná služba. Bola som vzrušená. 
V Bratislave je niekoľko záchranných služieb, mne vybrali ako prvú záchranku v Petržalke. Študentov na praxi majú v štátnych zariadeniach prakticky nonstop či už cez deň, alebo dokonca aj v noci. Aj keď pre mňa to bola neopakovateľná chvíľa, mala som pocit, že ju skutoční záchranári so mnou až tak nezdieľali.  Ani sa im nečudujem, po troch výjazdoch som si uvedomila, že to naozaj nie je len tak zachraňovať životy. 

Mojim prvým výjazdom bol prípad staršej ženy, ktorá mala problémy s kašľom. Po príchode na miesto, kde sa žena nachádzala, nám príbuzný opísal, aké má pani problémy. Príznaky, ktoré mala žena neboli priamo život ohrozujúce, bez problémov by zvládla samostatný presun k lekárovi za pomoci syna. Zobrali sme ju do nemocnice. Mala som pocit, že to bol mierne zbytočný výjazd, pretože ľudia presne nevedia, kedy volať záchranku a kedy ísť k lekárovi sami. V ten deň sme mali ešte niekoľko výjazdov, moje nadšenie zatiaľ pretrvávalo.

V nasledujúcich mesiacoch som sa zúčastnila stoviek ďalších výjazdov a začala som si uvedomovať, že pomerne často sa vyskytujú prípady, ktoré sú len planým poplachom a oberajú záchranárov o drahocenný čas. Má to aj viaceré iné negatívne dôsledky. Záchranári sú ľudia, ktorí chcú pomáhať iným, avšak táto práca je málo docenená . Práve naopak práca je spoločnosťou morálne i finančne nedocenená. Záchranka sa stáva veľakrát doslova taxíkom.
 Po toľkých výjazdoch som začala chápať záchranárov, ktorí pracujú už roky na záchranke. Často sa stávajú nervóznejší, padajú nadávky na niektoré výjazdy, prípadne na vodičov, ktorí nerešpektujú sirénu. Neverili by ste, koľko nervov si taký záchranár zažije, keď sa ocitne vo veľkej dopravnej zápche a ponáhľa za naliehavým prípadom. Čo je horšie, snažíte sa prísť všade načas, urobíte pre to všetko, čo je vo vašich silách a nakoniec  sa z takéhoto výjazdu vrátite na stanicu úplne na prášky.
 Je to veľmi stresujúca práca a žena to má ešte oveľa ťažšie. Predsa len žena je jemnejšie a citlivejšie stvorenie. Nemá až toľko síl ako muž, čo môže byť problém pri zdvíhaní pacientov, ich preprave do záchranného vozidla a nosení ťažkého vybavenia. 
Na druhej strane žena záchranárka má vlastnosti, ktoré muži záchranári nemajú. Je to hlavne ženský cit. Ak je náhodou pacientom dieťa, prejavia sa prirodzené materské vlohy a dieťa nachádza oporu ako v matke. Môžeme povedať, že žena sa vie viac vcítiť do problémov človeka.  
 Moje prvé stretnutie s ťažkým prípadom, ktorý sa neskončil dobre sa mi vryl do pamäte nadlho a často som sa v noci kvôli nemu budila. V ten deň nám zazvonil telefón a museli sme sa ponáhľať k naliehavému prípadu. Muž, 45 ročný, bol v bezvedomí a nedýchal. Pri ňom bola nariekajúca manželka. Pustili sme sa do oživovania. Po neúspešnom oživovaní  ma poverili starostlivosťou o manželku, ktorá dostávala hysterický záchvat. Bol to poriadne ťažký deň, už len pre tento jeden výjazd. Bol  to môj prvý kontakt so smrťou a brala som to ťažko. Keďže to patrí k práci záchranára, musela som si na to zvyknúť a ďalšie prípady som brala už ľahšie. Chce to veľmi veľa sily, aby sa žena s takýmito situáciami vyrovnala. 

Viem, že aj ostatní zdravotníci sa stretávajú so smrťou, ale záchranár to má v niečom horšie. Rozdiel je v tom, že keď dovezú pacienta už na oddelenie, stáva sa akýmsi „číslom“ – pacient na izbe číslo 5. Záchranár však vidí pacienta priamo na mieste, kde sa stala nehoda, kde mu prišlo zle, v jeho prirodzenom obydlí, obklopený milujúcimi, na miestach, kde by to príbuzní nečakali. Musí často navštíviť nehostinné miesta bezdomovcov, plné špiny, chorôb a veľakrát ho ľudia medzi seba ani nechcú vpustiť. Aj napriek tomu musí prekonať všetky svoje zábrany v prospech toho najdôležitejšieho - života.

Teraz si položte otázku, chceli by ste robiť povolanie záchranára? Dlho som takouto formou chcela pomáhať ľuďom. Vyžaduje si to však tie najsilnejšie povahy, dokonalú kondíciu a schopnosť zvládať aj tie najťažšie situácie s rozvahou.

 Ako žena som veľakrát pocítila, že muži majú prevahu hlavne vo fyzickej zdatnosti, ktorú záchranár nevyhnutne potrebuje a lepšie sa im pracuje s mužom ako so ženou. Môj obdiv patrí všetkým ženám, ktoré sa rozhodli pracovať v povolaní zdravotnícky záchranár. Ja som si toto povolanie odskúšala v rámci našej praxe, zistila som však, že pomoc ľuďom sa dá vykonávať aj inak. Som síce vyštudovaný zdravotnícky záchranár, v súčasnosti  však nepracujem v záchrannom vozidle, avšak pomoci ľuďom v zdravotníctve som zostala verná.

Prajem si, aby si dnešná spoločnosť uvedomila, akú neuveriteľné úžasnú, ale nesmierne náročnú prácu záchranári vykonávajú.  Ľudia si hlavne musia uvedomiť, že záchranka nie je len akýmsi „taxíkom“ .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?